KEMET vs. KRESŤANSTVO

     Spomínané príbehy z rôznych oblastí, hoci len stručne vyrozprávané, pokladáme za nevyhnutné na to, aby sme podnietili čitateľovu zvedavosť. Majú totiž toľko zhodných prvkov, že o ich spoločných koreňoch nemožno pochybujeme. Možno preto dúfame, že to, čo sa čitateľ dozvie v nasledujúcich článkoch, vzbudí nielen jeho záujem, ale tiež mu spôsobí mnohé prekvapenia nečakanými súvislosťami a priblíži mu myslenie a rituály, ktorými sa inšpirovalo kresťanstva.

     Záhadné mlčanie - Hoci doteraz nedokážeme odpovedať na otázku, ako sa toto kultúrne dedičstvo stalo súčasťou kemetickej civilizácie, môžeme sa zato oprávnene pýtať, prečo o žiadne udalosti súvisiace s novou vierou nepadla takmer v celom priebehu prvých dvoch storočí, ktorá uplynula od Kristovej smrti, ani jediná zmienka. Ľud naďalej uctieval mocnú bohyňu ASET a svoje nádeje vkladal do božskej usirovské rodiny - do božského otca USIR, matky ASET a zázračné narodeného syna HER, dediča tradícií posvätného sobáša (theogamie). Táto božská triáda doznala neskôr zásluhou cirkevného učenia istých zmien.

     Základy mníšstva, teda rehoľného života, boli položené v Kemete. Týmto odkazom prispel koptský Kemet k rozvoju kresťanstva na celom svete.

     Ak si prečítame v Knihe mŕtvych (v konečnej podobe sa objavuje už na začiatku Novej ríše) vetu "Boh vidí do srdca i vnútra človeka", s ktorou sa neskôr stretávajú v Zjavení Jánovom (nazývanom tiež Apokalypsou)*, môžeme vziať za preukázané, že autori oboch spisov mali v úmysle vyjadriť týmito slovami existenciu jedinej, najvyššej a dokonalej posvätnej sily.

* Cf. Zjavenie Jánovo 2,18 (List Tyatiry): "Tú spoznajú všetky cirkvi, že „Ja vidím do vnútra i srdca človeka, a každému z vás odplatím podľa vašich činov." Ekumenická biblia 1984, str. 967.

     V počiatkoch kresťanstva používali Kemeťania faraónske stavby, pričom chrámy alebo ich časti premieňali na kostoly (napríklad Medinet Habu alebo Esetin chrám na Fílai).

     Najväčšiu prekážku v budovaní cirkevných stavieb predstavoval nedostatok stavebného materiálu. Preto takmer vo všetkých kemetických chrámoch vybudovaných za vlády faraónov si kresťania uzurpovali časť chrámu a premenili ju na kresťanskú svätyňu. Najlepším príkladom je veľký ASETin chrám na ostrove Fílai, kde pohanský aj kresťanský kult spolu súperili v jedinej svätyni, a kde medzi prívržencami oboch náboženstiev dochádzalo dokonca ku krvavým stretom! Pôvodné chrámové reliéfy, často rozbíjanie, vyškrabávané a prekrývané sadrovou omietkou, boli nahradzované obrazy svätých alebo znamením kríža. Občas sa stávalo, že oficiálná výzdoba zostala zachovaná, len postava kemetického boha bola vystriedaná podobizňou kresťanského svätca, zasadenú tak do kemetického prostredia. Svedčí o tom okrem iného aj výzdoba zadnej stene veľkej siene AMONovho chrámu v núbijskej lokalite Wádí es-Sébua, kde zostali nedotknuté dve veľké postavy Ramsesa II., Obetujúceho kvety - svätému Petrovi, novému "majiteľovi" chrámu!

     Koncom 4. storočia n. l., kedy došlo na ostrove Fílai ku vztýčeniu posledného obelisku s hieroglyfickým nápisom, bola už kemetická civilizácia mŕtva. Tento malý ostrovček zostával poslednom svetielkom zašlej kultúry. Obyvatelia nílskej krajiny nejavili žiadny záujem, aby chránili, ďalej používali či aspoň konzervovali to, čo sa z nej zachovalo. Ako náhle sa z nich stali kresťania, vymazali spomienku na minulosť ako na niečo hanebného. Medzi neskoro rímskym a byzantským Kemetom na jednej strane a medzi Kemetom staroveku na strane druhej sa roztvorila obrovská priepasť, ktorú nikto nevedel prekročiť.

* * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * *

TERMÍN ZÁNIKU EXISTENCIE

     V niekoľkých storočiach po Augustovi (bol udelený titul Augustus ako Caesar Augustus roku 27 pred našim letopočtom) podnecovalo politickej krízy v Kemete nové náboženstvo - kresťanstvo, ktoré sa začalo v rímskej ríši šíriť počas 1. storočia. Kresťanstvo sa na Níle objavilo najneskôr na začiatku 2. storočia n. l., ako to dosvedčujú nájdené zlomky kresťanskej literatúry. Keď sa v 4. storočí n. l. stalo oficiálnym náboženstvom Rímskeho impéria kresťanstva, kemetická kultúra bola úplne zničená.

     Koptská a Byzantská doba (od roku 395) – Zvyk vyhlásiť sa Kráľom Kemeta sa pomaly prestal používať. Kemet prijal kresťanstvo a prestal stavať chrámy. Nakoniec sa rímske impérium zrútilo a Kemet sa stal súčasťou Byzantskej ríše až do doby, kedy v rokoch 639-640 do krajiny vtrhli Arabi a zmocnili sa jej.

     Arabská doba (od roku 641) – Väčšina Kemeťanov prestúpila na islam, zatiaľ čo menšina dnes nazývaná Kopti zostala u kresťanstva. Tieto dve skupiny Kemeťanov sa nikdy nezmiešali. Keď vyšli dobývať svet Mohamedov vyznávači, podmanili Kemet takmer bez odporu. 29. septembra 642 vystúpili Arabi do Alexandrie a udivene si prezerali jej nádherné paláce a nekonečné mramorové stĺporadie. Tak skončila posledná stránka dejín gréckeho a rímskeho Kemeta. V tomto roku vyznávači Mohamedovi zvrhávali v Kemete kríž, aby na jeho miesto postavili triumfujúcej polmesiac.

* * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * *

NÁUKA O MÚDROSTI

     Náuka o múdrosti, pre obyvateľov nílskych brehov tak typická, sa rozvíjala súbežne so staroegyptskou civilizáciou. K jej rozkvetu došlo dlho pred vznikom biblických textov, ktoré síce usilujú o dosiahnutie rovnakého cieľa, ich vznik sa však datuje do doby omnoho neskoršie, do obdobia vlády kráľa Dávida a Šalamúna (tzn. najskôr do 10.-8. storočia pred naším letopočtom). Dnes už môžeme smelo sa plnou zodpovednosťou vyhlásiť, že aj v tejto oblasti nachádzali autori biblie inšpiráciu v starobylej krajine na Níle. Možno to ľahko dokázať porovnaním jednotlivých podobností vo staroegyptských a biblických textoch, ktoré zároveň svedčí o osobitnej vnímavosti Izraela voči egyptským vplyvom. S údivom zisťujeme, že v žiadnej inej krajine vrcholného staroveku nevzniklo toľko spisov o múdrosti a že okrem Egypta neexistoval národ, ktorý by venoval toľko pozornosti posmrtnému životu.

     "Cestu do sveta vydláždila kresťanstva viera starých Kemeťanov." Všade, kde sa kresťanstvo rozšírilo, prechádzalo mu vyznávanie USIRovho, a potom ASETinho kultu, ktorý s predstihom niekoľkých storočí pripravil pôdu novej viere a naučil ľudského ducha prijímať Kristovho univerzalistického učenia. K svojmu rozšíreniu v Kemete preto kresťanstvo nemalo potrebný "sparingpartnera", teda hebrejské náboženstvo, pretože náznaky signalizujúce príchod kresťanského myslenia sa v krajine na Níle objavovali už na samom úsvite dejín.

     Keď bolo v 3. storočí prispôsobené grécke písmo domácemu jazyku, využívali prví kresťania výhody nového písma a čoskoro už existovalo rozsiahla náboženská literatúra písaná koptsky - tak sa totiž hovorí poslednému obdobiu egyptského jazyka. Egypt, toľko stáročia mlčiace, konečne zase prehovorilo svojím hlasom.

     Väčšina Kemeťanov bola negramotných, takže boli odkázaní na služby pisárov. Najneskôr v 1. storočí sa znalosť hieroglyfického a hieratického písma postupne vytrácala. Staré písmo nevyhovovalo, pretože neoznačovalo samohlásky, ale len spoluhlásky. Keď vznikla potreba poskytnúť kemeticky hovoriacim Kemeťanom obráteným ku kresťanstvu preklady svätých textov, došlo k pokusu vyjadriť presnú výslovnosť slov písmom, ktoré používalo ako samohlásky, tak spoluhlásky. Netrvalo však dlho a bežná kemetčina sa stala literárnym jazykom s gramatikou a ustáleným pravopisom; predovšetkým sa stala jazykom kresťanských Kemeťanov. Tento jazyk a písmo, ktorý sa píše, dnes nazývame koptčiny, pojmom, ktorým sa označuje všetka kultúra kresťanského Kemeta. Slovo Kopt so skráteným tvarom starého gréckeho slova Aiguptios, znamenajúceho domáceho obyvateľa Kemeta. Arabi po dobytí Egypta skomolili Aiguptios na qibt, vyslovované "Kopt".

* * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * *

KRÍŽ NEPATRÍ KRESŤANSTVU

     Prevažná väčšina ľudí v dnešnej dobe považuje kríž za výsostne kresťanský symbol. Toto nie je pravda. Aj kríž, ako aj prevažnú väčšinu svojej symboliky, učenia, obradov, vierouky atď. prevzalo kresťanstvo od starších predchádzajúcich náboženstiev. Kríž je omnoho, omnoho starší ako kresťanstvo a je to symbol niečoho úplne iného, ako sa nám to snaží nanútiť kresťanstvo. Nekresťania pokladali uctievanie kríža s ukrižovaným Kristom za groteskné, ako to dokazuje rytina z rímskeho Palatina z obdobia okolo r. 240 n. l. znázorňujúca Ukrižovaného s oslou hlavou a nápisom: Alexamenos uctieva svojho boha (posmešný krucifix).

     STARÍ EGYPŤANIA EŠTE PREDTÝM - Kríž mal náboženský význam aj u Kemeťanov. Vezmime prípad – kde kríž, v kemetčine ANCH, aj v zmysle svojho tvaru i použitia najlepšie pripomína katolícky dnešok. Tak v najnovšom čísle nachádzame obrázok kemetického veľkňaza Imhotepa, ktorý má v ruke ANCH. A nielen kemetické duchovenstvo sa zdobilo krížmi. To isté vidíme aj u kemetických bohov - RA, USIR, ATUM... A príkladov je veľa. Kríž s uškom a lebo krúžkom alebo aj bez nich nachádzame na pomníkoch starobylého Kemeta buď v rukách božstva alebo vedľa neho. Nechceme tu zlučovať dejiny kríža s dejinami symbolov ohňa a slnka, ktorého lúče = ruky, dotýkajúce sa zeme, ju robia plodnou. Ale jediný dôkaz zo 18. dynastie, z čias faraóna Amonhotepa IV., čiže Achnatona, ktorý na kamennom reliéfu je so slnečným bohom ITEN. Opäť kríže!

     Kríž korunovaný kruhom alebo oválom je kemetický kríž života (ANCH, s uchom), často zobrazovaný v ruke bohov alebo faraónov, napr. slnečného boha ITEN v Achnatonovom monoteizme. Kemetickí kresťania (Kopti) ho prijali za symbol večného života skrze Kristovu obetnú smrť. Nachádza sa na náhrobných kameňoch zo 6.–9. storočia. V súčasnosti si ho často dávajú do emblému ezoterické skupiny, ktoré sa odvolávajú na starú múdrosť.

ACHNATON PRED JEŽIŠOM

     Achnaton odchádza z Kemeta "hviezdnou bránou" ako Mojžiš. Achnatonove vizionárstvo aj jeho posvätné prorocké texty ohromili nejedného kresťanského učenca, ktorý sa nechal týmto "amarnským" obdobím kemetických dejín inšpirovať. Možno itenizmus považovať za predzvesť budúceho kresťanstva, za víziu božskej jedinečnosti, ktorá našla svoju podobu v neskoršom monoteizmu?
Ježiš svojimi slovami v záhlaví tejto kapitoly dáva svojim učeníkom najavo, že
božská podstata je obsiahnutá v prírode samej. Tým, že človek prírodu vníma a nadväzuje s ňou spojení, odhaľuje tajomstvá života ukryté v jeho vlastnom vnútri.
O rovnakom pochopeniu skutočnosti usiloval svojimi náboženskými teóriami aj sám Achnaton, ale už
o 1500 rokov skôr! Je teda možné, že sa mladý Ježíš zoznámil s Achnatonovým učením napríklad vtedy, keď sa zdržiaval u sekty Esénov, ktorí žili v Kumráne neďaleko Mŕtveho mora? Niektorí odborníci tvrdia, že nájdené "Ježišovo evanjelium" vo zvitkoch od Mŕtveho mora či z Nag Hammádí je vlastne učením samotného Achnatona.
Je možné uviesť aj ďalšie kresťanské texty, ktoré boli inšpirované Achnatonovým učením a priamo z neho vychádzajú. Asi najznámejším z nich je žalm 104, ktorého niektoré časti sú dokonca prekladom
"Veľký chválospev na ITEN"! Možno teda povedať, že biblia zabezpečila Achnatonoveho učenia nesmrteľnosť...
Spomínané apokryfné Evanjelium sv. Tomáša, niekedy nazývané tiež Skutočné Ježišovo evanjelium, sa niektorými bádateľmi dáva do súvislosti s faraónom Achnatonom, žijúcim o 14 storočí skôr ako Ježiš. Aj tým, že je mnohými historkami pokladaný za zakladateľa monoteizmu, je tiež považovaný za výnimočnú bytosť, ktorá dala svetu filozofiu, na ktorú vo svojej dobe svet ešte nebol pripravený. A tak sa mohlo stať, že sa jeho textov o 14 storočí neskôr nechopil nikto iný ako samotný Ježiš...
Nie je tiež bez zaujímavosti, že podobné zvitky boli nájdené aj v blízkosti Kumráne v oblasti Mŕtveho mora (dnešný Izrael), kde kedysi žila sekta Esénia (Esejci), čo boli askéta údajne kemetického pôvodu uchovávajúcich tu prastarú múdrosť, ktorú si so sebou priniesli kedysi práve z Kemeta. A je doložené, že nielen tu, ale aj priamo v Kemete zdržiaval Ježiš.

* * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * *

JOZEF MOJŽIŠ BOL EGYPŤAŇ

"Mojžiš bol vychovaný vo všetkej egyptskej múdrosti."
(Skutky apoštolov, 7,22)

     Ak sa chceme presvedčiť o odkaze, ktorý Kemet skutočne zanechal ľudu Izraela, nezostáva nám než prelistovať tie kapitoly biblie, v ktorých sa nachádza zmienka o podivuhodnom životnom príbehu Jozefa, syna Jákoba (Izraela), alebo o Mojžišových skutkoch, ktoré podľa všetkého sú obyčajnou legendou. Musíme si uvedomiť, že do Champollionova geniálneho rozlúštenia hieroglyfov v roku 1922 bola biblia svätá alfou a omegou kresťanskej viery, a nemali sme k dispozícii ani jediný text, ktorý by nám priblížil udalosti v Kemete. Nepoznali sme ani slovo faraón, ktoré sa stalo titulom kemetických vládcov a o ktorom sa ako prvý zmieňuje práve biblie. Najlepšie však urobíme, vyjdeme ak priamo z textu Pentateuchu.*

     Dnes už sa nikto neodváži spochybniť najvýraznejší, všetku uznávanú vlastnosť Kemeťanov - múdrosť. Podľa biblie bol Mojžiš vychovaný "vo všetkej kemetickej múdrosti", podľa slov kniežaťa z Byblu "z Kemeta vzišla všetka múdrosť". Kemet si vyslúžil úprimný obdiv všetkých svojich susedov, aj tých najbližších, Hebrejov, s ktorými po väčšine svojej existencie udržiaval úzke kontakty. Najpresvedčivejším dôkazom blízkych vzťahov medzi oboma národmi je Jozefov príbeh, v neskoršej dobe síce dodatočne vyšperkovaný podrobnosťami, či už skutočnými, alebo zaznamenanými iba v počutia, ktorý sa odohrával na dvore kemetického vládcu. Vplyv kemetickej civilizácie na židovský národ je nesporný. Biblia sa naopak stala prvou knihou, ktorá nám už pred rozlúštením hieroglyfov prostredníctvom Josefovskej "ságy" podala zaujímavou formou živý, aj keď snáď trochu obmedzený a prikrášlený obraz života v Kemete za vlády faraónov.

* Päť kníh Mojžišových v Starom zákone (Genesis, Exodus, Levitikus, Numeri, Deuteronómium.

* * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * *

KRISTOVO UČENIE OD USIR

     Neoddeliteľnou a najdôležitejšou súčasťou USIRovského mýtu je legenda o dočasnom vzkriesení zavraždeného boha jeho manželkou, bohyňou ESETou, ktorá sa potom nechala oplodniť USIRovým božským semenom. Z ich  spojenia sa narodil boh HOR. Na stenách grécko-rímskych chrámov sa preto začali objavovať tajné scény, zobrazujúceho USIRa na úmrtnom lôžku. Mužná sila zavraždeného boha ožíva zásluhou kúzelníčkej ESETy, ktorá v vtáčie podobe prebúdza USIRa z jeho posmrtnej strnulosti závanom vzduchu spôsobeného mávaním krídel. V tejto súvislosti sa nemožno ubrániť porovnaní s oveľa neskorším evanjeliom podľa Matúša (1,18), kde sa dočítame, že "narodenia Ježišovo sa udialo takto, jeho matka Mária bola zasnúbená s Jozefom, ale skôr než sa spolu zišli, ukázalo sa, že počala z Ducha svätého."

     Táto reliéfna scéna z interiéru horných miestností chrámu v Dendere zobrazuje mumifikovanie USIRa a ESETino zázračné oplodnenie. Bohyňa je zobrazená ako kaňa, ktorá sa opludňuje na oživenom manželovom faluse, aby splodili syna HORa.

     Keď bolo Ježišovi 12 rokov, prišiel so svojimi rodičmi do Jeruzalema na sviatok Veľkej noci a v neznámom veľkom meste sa stratil. "A stalo sa po troch dňoch, našli ho v chráme sedieť medzi učiteľmi, počúvať ich a opytovať sa ho. A zašli všetci, ktorí ho počúvali, nad rozumnosťami a odpoveďami jeho," * čítame v Evanjeliu sv. Lukáša. A hľa, čo hovorí egyptská legenda o maloletom synovi Satnu-Chaemuase menom Sa-Usir: "Keď Sa-Usir povyrástol a zosilnel, dali ho do školy. Ubehlo však málo času a on začal vedieť viac než ten pisár, ktorý ho učil. Malinký Sa-Usir začal vtedy citovať zaklínanie spoločné s pisárom domu života pri chráme boha PTAHa, a všetci, ktorí ho počuli, boli udivení." Tiež obraz dospelého Krista, trpiaceho boha-vykupiteľa, vznikol nepochybne pod vplyvom Egypta.

* Citované podľa Biblie kralickej.

     Kresťanstvo sa v rímskom impéria rozširovalo spočiatku medzi otrokmi a chudákmi: získaval je demokratizmus Kristovo učenie, sľub osobného spasenia, proroctvo vzkriesenie a blaženého života po smrti na tomto svete. Tieto rysy kresťanského náboženstva majú svoje korene v Egypte. Hlboká súvislosť mýtu o Kristovi s mýtom o USIRovi sa objavuje v mnohých cirkevných obradoch. Zvláštna zhoda je v obrade Kristovho vzkriesenia o sviatkoch veľkonočných. Pri mystériu na počesť zázračného vzkriesenia USIRa hovorili o slávnostnom sprievode Egypťanov k Nílu, aby tam hľadali mŕtve telo boha ubitého zlým bratom. USIRove telo samozrejme nenašli, čo znamenalo, že boh-človek vstal z mŕtvych. Kresťanská "krížová cesta" pred Veľkou nocou ide po stopách utrpenia, ukrižovaní až k vybratie mŕtveho tela z hrobu, ktoré však nenachádza. Zázračné vzkriesenie hlása chór radostným zvestovaním: "Kristus vstal z mŕtvych!"

* * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * *

ASET AKO PANNA MÁRIA

     Bezprostredne po tom, čo sa kresťanská viera rozšírila po celom Kemete, sa obraz bohyne ASET so synom HERU celkom prirodzene zmenil v obraze Panny Márie* s malým Ježiškom na kolenách.

* Meno "Mária" alebo "Miriam" pravdepodobne vzniklo z kemetického príčastie "MERET" tzn. "Milovaná (bohom)".

     V kresťanskom náboženstve sa odrazili aj predstavy spojené s USIRovou božskou manželkou ASET. V kemetickej mytológii vyvstáva predovšetkým ako žena-matka, nekonečne milujúca svojho zázračného zrodeného syna HERU (keď našla USIRove telo, premenila sa ASET v sokolice, spustila sa na mŕtvolu svojho muža a zázračným spôsobom z neho počala syna HERU). Materská láska, cit hlboko ľudský, všetkým pochopiteľný, ktorého zosobnením ASET bol neobyčajne populárny u ľudu, uctievali ju všade. Keď Francúzsko prijala kresťanstvo, stála socha bohyne ASET, vyhlásená za kresťanskú svätú, až do roku 1514 na južnej stene opátstva Saint Germain des Prés. Tak ASET prežila v samom strede Francúzska o dobrých tisíc rokov svoju popularitu vo vlasti, pretože jej kult v Kemete uhasol v 5. storočí n. l. ASETin obraz bol ospevovaný a preslávený geniálnym umením starého Kemeta. Pritom práve kemetické umenie vytvorilo prvýkrát na svete hlboko poetický symbol materstva, keď zobrazilo ženu s dieťaťom na rukách. V kemetickom umení vynára ASET pred nami spravidla ako žena dojčiace svojho syna HER alebo držiace ho na kolená. Nie je nič čudné na tom, že ideál ženy-matky, ktorý sa vytvoril v Kemete, mal ohromný vplyv na ikonografii kresťanskej panny Márie, ktorú zvyčajne spodobujú s dieťaťom - Ježiškom v náručí.