CHARAKTERISTIKA
Slovo kemetista je odvodené zo slova kemetizmus, ktoré je všeobecným pojmom používaným pre tento rekonštrukcionistický smer odkazujúci na staroveký Kemet. Slovo kemetizmus je relatívne mladé, mladšie než náboženstvo, ktoré označuje. Vychádza z jedného z pôvodných starovekých označení Kemeta používaného jeho obyvateľmi – Kemet (občas nesprávne ako Ta Kemet), ktorý v prekladu znamená „Čierna zem“ a je odvozené z čiernej farby úrodného bahna prinášaného Nílom pri každoročných záplavách.
Kemet, toto označenie sa vzťahovalo na pás úrodného brehu rieky ohraničeného neúrodnou púšťou Dešret, čiže Červenou krajinou. Dominantné farby – modrá obloha, zlaté slnko, červená púšť, zelené brehy, rieky a čierny Níl zanesený bahnom – sú hlavnými farbami kemetického umenia, v ktorom sa odrážajú pásy rieky, poľa, púšte a oblohy. Tento vyrovnaný svet bol svetom jemne vyvážených protikladov: Kemet a Dešret, deň a noc, život a smrť, poriadok a chaos.
Duša starovekého Kemeta – Kemeťania verili, že rovnováhu poriadku a chaosu vo vesmíre môžu udržať iba bohovia, bohyne a ich zástupca na zemi, kráľ. Kemetické božstvá pôvodne predstavovali len javy prírodného sveta – slnko, oblohu, zem a rieku, no keď jednotlivé oblasti v krajine postupne prikrášlili príbehy a mýty o miestnych božstvách, z každého božstva napokon vyrástla mnohotvárnejšia postava so zložitejšou históriou. S mnohými božstvami sa začali spájať rovnaké vlastnosti a atribúty, a tak sa vytvoril veľmi zložitý model náboženských predstáv, taký charakteristický pre staroveký Kemet. Ak mali božské sily zaručiť stálu rovnováhu vo vesmíre, bolo ich treba neprestajne oživovať prostredníctvom uctievania.
Rieka života – Každý rok rieka Níl sa rozvodnil a zanechal po sebe čiernu naplaveninu bohatú na živiny, ktorá poskytovala bohatú úrodu. Táto hojnosť bola personifikovaná v obojpohlavnom bohu HAPYovi, vďaka ktorému sa vraj „lúky smejú, keď sú brehy rieky zaplavené“, a ktorého uctievali radostnými chválospevmi.
Umenie – Staroveké kemetické umenie sa inšpirovalo hlavne dôverne známymi obrazmi prevzatými z prírody. Jeho špecifický štýl sa formoval už na začiatku historického obdobia a 3000 rokov zostal v podstate nezmenený. Úchvatná krása väčšiny kemetických malieb, reliéfov, sôch a šperkov je často druhotná vzhľadom na ich funkciu, ktorá bola pôvodne buď náboženská, alebo pohrebná či obojaká.
K umeniu neoddeliteľne patria nápisy. Tieto „obrázkové slová“, známe ako hieroglyfy, čo po grécky znamená „posvätné vytesané písmo“. Hieroglyfy sa väčšinu objavovali v náboženskom kontexte, v Kemete boli známe ako „medu netdžer“ – slová bohov. Vymyslel ich vraj boh písma THOTH. Na každodenné používanie sa vyvinula kurzívna, „stenografická“ podoba hieroglyfov, ktorá sa označuje ako hieratická (posvätné písmo), a tú v Neskorom období nahradila rozšírená podoba nazývaná demotická (ľudové písmo). THOTH s hlavou ibisa, boh poznania, sa považoval za tvorcu hieroglyfického písma. Kemeťania verili, že boh slnka RA dovolil THOTHovi odovzdať význam hieroglyfov ľudom, aby im umožnil usporiadať a spravovať svoju krajinu. Ľudia verili, že napísané slovo má veľkú moc, porovnateľnú s mocou obsiahnutou v umeleckých zobrazeniach, čo vysvetľuje, prečo boli niektoré hieroglyfické symboly v náboženských nápisoch niekedy poškodené – vymazali ich, aby „zneutralizovali“ potenciálne nebezpečenstvá.
Dary čiernej krajiny – Bohmi stvorený a riadený vesmír si Kemeťania predstavovali ako miesto, kde panuje rovnováha, pravda a harmónia – tieto vlastnosti zosobňuje bohyňa MAAT. Onen svet chápali jednoducho ako paralelný Kemet, aj s jeho dominantnou riekou, kde však nie sú choroby ani hlad, kde obilie rastie do veľkej výšky, lebo ho nepoškodzuje sucho ani hmyz, a kde je žatva ľahkou prácou, ktorú možno vykonávať aj vo sviatočnom odeve.
Najprivilegovanejším však bolo povolanie písara; bolo oslobodené od dane a prinášalo značnú prestíž a autoritu, a to až do takej miery, že hodnostári sa často dávali zobrazovať v podobe pisára s prekríženými nohami, s rozprestretým papyrusovým zvitkom na kolenách, s perom z trstiny v ruke a s atramentovou paletou prevesenou cez plece. Túto sošku v podobe pisára (asi z roku 2500 pred n. l. v hrobke v Sakkáre) naznačujú dobre živeného teda prosperujúceho človeka.
Zvládanie zložitého hieroglyfického písma predstavovalo dlhú a namáhavú prácu. V texte známom ako „Satira na povolania“ otec povzbudzuje svojho syna v štúdiu za pisára „najväčšieho zo všetkých povolaní“. Po zosmiešnení útrap ostatných povolaní – „jedného biednejšieho než druhé“ – otec dochádza k záveru, že „neexistuje nijaké povolanie bez šéfa, okrem povolania pisára; on sám si je šéfom. Preo ak vie písať, bude to pre teba lepšie povolanie než hociktoré iné.“
Starovekých kemetických remeselníkov veľmi inšpiroval prírodný svet, ktorý ich obklopoval. Hoci pri práci zachovávali prísne umelecké konvencie, podarilo sa im zachytiť vitálnosť známych rastlín, zvierat a vtákov a dať im funkčný zmysel. Vybrané spodobenia opakovane zdôrazňujú princíp regenerácie a ľudia boli presvedčení, že dokážu prenášať životnú silu, ktorú znázorňujú – od chrobáka skarabeusa a rybu tilapia, o ktorých sa verilo, že sú schopné samoregenerácie, až po zvieratá a rastliny obetované ako potrava dušiam nebožtíkov.
* * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * *
KLÚČ KU KEMETU
O starých Kemeťanoch vieme veľa, v našich vedomostiach bola však až donedávna medzera, pretože nikto nevedel čítať ich písmo. Dešifrovanie písma starých Kemeťanov je jedným z najdôležitejších úspechov v dejinách lúštenia kódov.
ZÁHADA HIEROGLYFOV – V 18. storočí žasli Európania pri návšteve Kemeta nad nádhernými zvyškami dávno zaniknutej civilizácie. Boli však zmätení zo zvláštneho obrázkového písma, ktoré nevedeli čítať. Boli to hieroglyfy. Všetky znalosti o hieroglyfoch sa stratili asi pred 1400 rokmi, takže učenci mohli nad významom týchto obrázkov iba dumať. Predpokladali, že každý obrázok má význam celého slova alebo myšlienky – napríklad že hieroglyf sokola, rýchleho vtáka, znamená „rýchlosť“. Boli to však len domnienky. Všetky spojenia na reč faraónov boli už dávno prerušené.
ROSETTSKÁ DOSKA – Až v roku 1799, keď francúzska armáda okupovala Kemet, došlo k mimoriadnemu objavu, ktorý umožnil odhaliť tajomstvo hieroglyfov. V Rosette, dedine v nílskej delte, našli vojaci veľkú dosku s hmotnosťou ¾ tony. Bol na nej text napísaný trojakým písmom. Prvých 14 riadkov bolo napísaných hieroglyfmi, stredných 32 riadkov zvláštnym písmom, ktoré sa volá démotické a najdôležitejších bolo posledných 54 riadkov, ktoré boli napísané v starej gréčtine. Učenci rýchlo prečítali grécky text a zistili, že nápis bol vytvorený v roku 196 pred n. l. ako hold faraónovi Ptolemaiosovi.
ZAMDLIEVAJÚCI GÉNIUS – Človekom, ktorý nakoniec rozlúštil tento staroveký kód, bol Francúz Jean - François Champollion (1790 – 1832). Hieroglyfmi bol posadnutý od detstva a naučil sa 12 starovekých jazykov, aby sa pripravil na úlohu tieto obrázky rozlúštiť. Zaviedla ho cirkev, keď sa Kemet v prvých rokoch nášho letopočtom stal kresťanskou krajinou. K Champollionovmu úžasnému objavu došlo v roku 1822, keď skúmal nápis vyrytý do kameňa z chrámu Abú Simbel. Tieto hieroglyfy znamenajú „Rameses II.“, pred dešifrovaním jeho mena v Abú Simbel však nikto nevedel, aký bol dôležitý. Nakoniec rozlúštil kód, objavil, že hieroglyfy predstavujú zmes celých slov a jednotlivých písmen a aj to, že staroveká kemetčina a koptčina boli jeden a ten istý jazyk. Vyčerpávajúcou prácou si však zničil zdravie a zomrel už vo veku 41 rokov. Teraz bolo možné čítať, čo napísali starí Kemeťania a vypočuť si reč, akú asi používali. Po 1400 rokoch mlčania staroveká civilizácia znova prehovorila.
