STVORENIE

     Podľa presvedčenia rozšíreného v staroveku existoval pred stvorením chaos, teda to, čomu dnes astrofyzici hovoria "kozmická polievka".

* * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * *

NUN

"Ty, najstarší zo všetkých bohov, z ktorého som vyšiel."

^{_{(RA oslovuje NUNa - Kniha nebeskej kravy)}}

     Boh pravodstva, z ktorého vzišiel svet, Stvoriteľ sveta a Otec bohov. Kemeťaňia ho považovali za začiatok a zdroj všetkého, čo existovalo, za akúsi prahmotu a prasilu, a predstavovali si ho ako dajaký kozmický živel, neohraničený v priestore a čase. Až keď NUN vykonal svoje dielo, mohli nastúpiť bohovia, čo stvorili iných bohov, a potom aj ľudí: bol teda prv ako svet a svet bol jeho výtvorom. Svet sa vynoril z NUNovho pravodstva podobne ako ostrov po opadnutí nílskych záplav. Najprv sa objavil vrcholec svetového pravrchu, potom ostatná suchá zem, a napokon celá Zem s Kemetom uprostred. Zem si predstavovali ako obrovský plochý kotúč, čo pláva na tomto pravodstve, ktoré ho obklopuje zo všetkých strán a je nielen okolo nej, ale i pod ňou a nad ňou. NUNovo pravodstvo bolo podľa ich predstáv večné; z podzemných vôd napájalo Níl a z nadzemných sa spúšťalo v podobe dažďa. Večný bol aj NUN, jeho boh a zosobnenie. Svoju úlohu už dohral: bol bohom, ktorý „po tom, čo stvoril všetky veci, už len odpočíva“, a tak sa musel uspokojiť s občasnými slávnosťami na svoju počesť. Na niekoľkých reliéfoch a kresbách má ľudskú postavu a zvyčajne dve vysoké perá na hlave. V jednom či dvoch prípadoch má na ľudskom tele žabiu hlavu ako symbol zrodu života.

     Zrodenie nového slnka, ktorého symbolom sa stáva skarabeus CHEPRER, 12. hodina knihy Duat. Boh NUN podopiera slnečnú bárku, ktorá je pod ochranou nebeskej klenby NUT. Po stranách skarabea stojia bohyne ESET a NEFTHYS.

     NUN "Nehybné vodstvo", boh, ktorý bol personifikáciou pravodstva. Predstava prapôvodnej látky ako nehybnej, nekonečnej, do všetkých smerov sa rozpínajúceho praoceánu, ponoreného do temnoty sa s menšími odmenami objavoval prakticky vo všetkých kemetických kozmogónií. V jeho vodách žil had APOP, avšak povstal z nich tiež sám Stvoriteľ ATUM, ktorému sa v tejto súvislosti niekedy pripisoval podoba hada. Jednal sa predovšetkým o predstavu, podľa ktorej NUN omýval hranice sveta. Preto sa slnko muselo pri svojej každodennej púti vynoriť z ​​jeho vôd, tak ako z nich povstalo prvýkrát. Vzhľadom na význam symboliky slnečného cyklu pre poňatie smrti, vzkriesení a posmrtného života hral v týchto predstavách dôležitú úlohu tiež NUN. V niektorých prípadoch splýval alebo bol zamieňaný s bohom nílskej záplavy HAPY. Samostatný kult NUN nikdy nemal, avšak pre svoju dôležitosť v kozmogónii a kozmológii je často spomínal v rôznych typoch textov a rituálov.

* * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * *

ATUM

     Praboh a stvoriteľ sveta, Otec bohov a Pán všetkého. Patrí medzi zvláštnosti kemetického náboženstva, že malo niekoľko prabohov, ktorí stvorili ostatných bohov, a potom celý svet vrátane ľudí: ATUM bol jeden z nich. Za svoj vznik vďačil kňazom z mesta Iunu (Heliopolis), ktoré sa stávalo na mieste dnešnej rovnomennej štvrte na severovýchode Veľkej Káhiry. Toto miesto bolo oným „pravrchom“ kemetických mýtov, ktorý sa prvý vynoril na svete, keď opadli vody boha NUNa, čo predtým vypĺňali celý vesmír. Tam vystúpil ATUM z NUNovho pravodstva, „kde bol predtým sám“, keď „sám seba stvoril a nazval sa menom“.

NUN bol najstarší, ale i ATUM bol takisto najstarší. Existoval vždy, ako sa hovorí v Textoch pyramíd: „Prv ako vzniklo nebo, prv ako vznikla zem, prv ako vznikli bohovia, prv ako vznikla smrť:“ Keď však vystúpil z NUNových vôd, „bol vysoký ako (pra)vrch, objavil sa ako benben (=obelisk) chrámu v Iunu“. Väčšinou mu však pripisovali podobu človeka, resp. muža, hoci bol obojpohlavnou bytosťou. Keď ho omrzela samota, postaral sa o potomkov, a to sebaoplodnením: boha vzduchu a svetla SHU, ktorého si vyfúkol z nosa, a bohyňu vody a vlhkosti TEFNUT, ktorú vypľul z úst ako slinu.

Zložitou teologickou konštrukciou ho priradili rovno k ATUMovi, a to najprv ako jeho výtvor „ATUM, ktorý vytvoril RA, aby sa dovŕšil ako ATUM“, stojí v hymne na jeho počesť, napokon ho s ním stotožnili do dvojjedinej božskej bytosti. Hoci táto konštrukcia ich mohla uspokojiť, vytvorili si ešte inú. RA bol podľa nej „Slnkom v zenite“, čiže v plnej sile, a ATUM „odpoludňajším Slnkom“, čiže pri ubúdajúcej sile; k nim potom pripojili ešte „ranné Slnko“ CHEPRERa.

     Na troch ročných obdobia krajiny dohliada a stráží je slnečný boh, ktorému patrí moc, ktorá umožňuje krajine rast. To je evidentné z nápisu u výjavov s pelikány: "Ak nočné slnko trávi noc v chrámovom okrsku, nie je párenie prípustné. Keď sa nebo otvorí, potom je daný voľný priechod vôľe po plodenia, potom vládne (znova) všetkým falusom a vulvou." Slnečný boh je zdrojom sexuálneho potešenia a plodnosti. Avšak predtým, než sa môže stať zdrojom života, zdravia a spásy, musí najskôr povstať vesmír a vojsť do existencie. To je práca ATUMa, ktorého meno znamená "Dokonaný" a "Všetko ešte neexistujúci". ATUM je tým, kto vstúpil do existencie ako héliopolsky masturbant. Niekedy sa podľa Textov rakiev zdá ATUM byť androgynním stvoriteľom, "On-Ona". Ale z dôvodov, ktoré sú stále očividnejšie potom, je od 19. dynastie nahlasovať ženským spoločníkom heliopolského onanistu významnejšie postavenie. Jednou z nich je bohyňa IUSAAS, ktorej meno sa dá preložiť ako "Tá, ktorá prichádza a rastie" a je snáď prepojená s ATUMovým prídomkom "onanista". Ďalšia je NEBET HETEPET "Pani vulvy" alebo prípadne "Pani potravinových obiet" (HETEPET má v kemetčine 2 významy), tiež známa ako "Ruka ATUMova" a často spájaná s HATHOR.

     V héliopolskom chráme samotnej sa však nachádzal posvätný kameň pomenovaný ben-ben, ktorý, aspoň pôvodne, možno bezpečne opísať ako kameň ATUMa. Tento ben-ben má pôvod v BN (N), ktorý má množstvo významov - vrátane "fúkať", "vytekať", "vztyčovať sa" a "striekať". Takýto posvätný kameň spojený s mýtom o stvorení masturbáciou patril héliopolsku svätyňu.

     Verilo sa, že ben-ben bol prvým bodom, ktorý zasiahli lúče vychádzajúceho slnka. Je tiež možné, že tento kameň symbolizoval skamenené spermie ATUMa, ktorých akt mastrubace hral kľúčovú rolu vo stvorení božského zosobnenia vzduchu SHU a vlhosti TEFNUT.

     Význam jeho mena je spájať s motívmi úplnosti, dokončenia, ale aj dokonania a neexistencia. ATUM povstal ako prvá bytosť z praoceánu NUNa, v ktorom podľa niektorých predstáv existoval v podobe hada. Podľa héliopolského učenia sa vynoril z NUNových vôd v podobe ostrovčeku či presnejšie prapahorku ben-ben. Sebaoplodnením, ktoré je niekedy popisované ako akt masturbácie, prípadne požitia semena, splodil ATUM prvotný pár - boha SHU a bohyňu TEFNUT. Podľa niektorých verzií sa toto zrodenie uskutočnilo vykašľaním SHU a vyplynutím TEFNUT. Tento etiologický motív vychádza zo zvukovej podobnosti mien bohov so slovami vykašľať (ISES) a vypľuť (TEF). ATUM v podobe muža zastupuje zapadajúce slnko, môže byť zachytený ako starší muž opierajúci sa o palicu, prípadne muž s hlavou barana. Skrze prepojenie s RAom mohol byť vták Benu, chápaný aj ako ATUMovo posvätná zviera.

     ATUM je demiurgom; sám si dal tvar a masturbáciou splodil potomstvo, k čomu bol pohnutý ženskou silou rovnako univerzálne, ako bola silá mužská. V okamihu stvorenia, kedy sa začína utvárať štruktúra vesmíru a objavujú sa hviezdy, svetlá a Božia; medzi nimi sa práve rodí slnko ako malé dieťa.

     Mystické znázornenie (obrázok dole), ako podivné božstvá navrátili silu slnečnému bohu ATUMovi, pričom jedným z nich je božská personifikácia neba so vztýčeným falusom na mieste obvyklej bohyne NUT leč bez hviezd, sklonenú nad mužom s hadiou hlavou v postoji GEBa, boha zeme; je to snáď narážka na boha SAT "Syna Zeme", hada z hlbín? Pokiaľ ide o kurióznej autofelacii mužskej postavy, môže predstavovať rovnako dobre GEBa ako vynárajúceho sa USIRa či práve sa obnovujúceho ATUMa. Obraz starnúceho ATUMa v zapadajúcom slnku.

     Emanácie - Z bielej farby možno získať spektrum farieb. Tam, kde končí biela, vznikajú farby; tam, kde začína biela, farby končia. Emanácie teda pracuje na základe spomalenia. Vec sa stáva ťažšia, hustejšia, konkrétnejšia, predstavuje diferenciáciu, ktorej viditeľným symbolom bude farba.

     ATUM, opierajúci sa o hada z priepasti temnôt pred stvorením; had má tvar trojuholníka, aby pomohol bohovi vynoriť sa z temnôt. Demiurg nesie vo svojom tele zárodky všetkých budúcich "Synov Slnka", ktorí kedy vládnu Kemet. Neprebudené slnko vychádza z temnôt: jeho prechod k existencii symbolizuje skarabeus spájajúci deň a noc; tento chrobák je jedným zo znázornenia večnosti.

     "Som ATUM, ktorý povstal. Som Jediný. Povstal som (CHEPRER-na ) v NUNovi. Som RA povstávajúci na samom začiatku. Som Veľký Boh, ktorý povstal svojím pričinením (CHEPRER T'ESEF ) NUN, t.j. Ten, ktorý stvoril svoje meno' Podstata (či Otec) všetkých Bohov." - Kniha mŕtvych

ATUM je demiurgom, stvoriteľom sveta, ktorý povstal na začiatku času z prvotného princípu označovaného ako NUN, aby stvoril prvky vesmíru. Ako slnečný boh sa pretvoril v bytosti a stál na vyvýšenom pahorku - je to obraz vyvolávajúci predstavu brehov a ostrovov, ktoré sa znova vynárajú po období nílskych záplav. Tento prvotný pahorok bol štylizovaný čoby "benben", pevná pyramídová vyvýšenina, ktorá podopiera slnečného boha. Základná predstava spájajúce s ese menom ATUM je predstava plánovitej celivosti, a tak ako slnečný boh je ATUM monáda, najvyššiu bytosť a kvintesencie všetkých síl a prvkov prírody. Preto v sebe obsahuje životnú silu každého ďalšieho božstva, ktoré ešte len vznikne.

     Rovnako ako bol na tri ročné obdobia rozdelený kemetický rok, bol na troch fázach rozdelený aj deň - úsvit, poludnie a večer. Každý deň putuje slnečný boh týmito tromi fázami, hodinu za hodinou, a v každej mení svoje meno a svoju formu. Týmto trom fázam je venovaný magický text: ráno CHEPRER, poludnie RA, večer ATUM.

     Text o stvorení, opakujúce slová ATUMa: "Spojil som sa so svojou rukou, trel som (si falus) v päste (a) moje srdce vstúpilo do mojej ruky. Semeno mi pokropilo do úst. Vypľul som SHU a vydýchol TEFNUT. Stal som sa (trojicou) týchto bohov, veď skrze mňa dospeli títo dvaja bohovia k pozemskej existencii."

     ATUM bol hrdinom dvoch veľmi rozšírených mýtov, ktoré poznáme z neskorších literárnych pamiatok. V obidvoch prípadoch ide o príbeh jeho Božského oka, ktoré sa považovalo za samostatnú bytosť. Nie sú nijako zvlášť duchaplné, ale súvisia s dôležitými predstavami, medzi ktoré patrí vysvetlenie vzniku ľudí a hlavného symbolu kemetického kráľa. Podľa prvého mýtu sa raz stratili ATUMove deti SHU a TEFNUT v NUNových vodách. Poslal teda za nimi svoje oko, aby ich našlo. Keď sa tak stalo, SHU a TEFNUT mu oko priniesli. Z radosti sa rozplakal, a keď jeho slzy (remic) dopadli na zem, vyrástli z nich ľudia (remec). Podľa druhého mýtu nahradil si oko, ktoré poslal po SHU a TEFNUT, iným. Keď sa prvé oko po splnení úlohy vrátilo, našlo svoje miesto už obsadené. Aby sa nehnevalo, že je hádam už nanič, pripevnil si ho ATUM na čelo v podobe jagotavého hada. Tak vznikol uraeus, posvätná kobra, ktorú potom nosili na čele kemetickí králi. Obidva tieto mýty, ako aj vyššie uvedené teologické konštrukcie sú veľmi staré.

     ATUMa zobrazovali vždy v ľudskej podobe a s dvojitou korunou kráľa Horného a Dolného Kemeta.

* * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * *

CHEPRER

     Slovo CHEPRER znamená v kemetčine Sám od seba vznikajúci, zároveň sa tak volal skarabeus. Kemetčania sa domnievali, že tento chrobák sa rodí sám od seba v zemi, z ktorej potom vylieza. Navyše sa domnievali, že guľka trusu, ktorú tisne či kotúľa pred sebou skarabeus, je „slina, čo vychádza z jeho tela“, ako sa vraví v Textoch pyramíd, a keďže bola rovnako guľatá ako slnečná guľa na obzore, obidve ich stotožnili. Obidve tieto gule sa pohybovali, tá malá na zemi aj tá veľká na nebi, museli mať podľa ich predstáv rovnaký zdroj pohybu. Tak sa stal tento chrobák symbolom a predpokladaným zdrojom pohybu Slnka. Napokon ho stotožnili so Slnkom a vyhlásili za rovnakého boha ako Slnko. Bohom Slnka bol však aj ATUM. Preto musel byť CHEPRER aj ATUMom, tak ako bol RAom. Výsledkom bolo „bytostné stotožnenie“ RA, ATUMa a CHEPRERa do jednej božskej bytosti, pričom CHEPRERa považovali za vychádzajúce Slnko, RA za Slnko v zenite a ATUMa za odpoludňajšie (zapadajúce) Slnko. Hieroglyfický znak jeho mena bol (v kemetickej tranliterácii) chpr.

     Výnimočne mohol byť CHEPRER znázornený aj inak, napríklad ako had, kedy sa však skôr poukazuje na jeho spojitosť s ATUMom. Neviazali sa k nemu žiadne špecifické atribúty. Skarabeus bol Kemeťania považovaný za tvora, ktorý bez zjavného splodenia povstáva priamo zo zeme. Dokonca sa vraj verilo, že chrobáky tohto druhu sú iba samce. Preto bol aj boh CHEPRER spájaný predovšetkým so (samo) zrodením, neustálou obmenou a cyklickosťou.

     Okrídlený skarabeus CHEPRER, v slnečnej bárke, je obrazom "stávania sa". Na ľavej strane stojia slnečné bohyne HATHOR a MAAT. Vedľa vzťahu k zemi sa ako slnečný boh spájal tiež s oblohou. V tomto aspekte bol zobrazovaný s roztiahnutými krídlami a označovaný APEJ alebo API. Vzťah CHEPRERa, resp. skarabeus k slnku, životu, obnove a znovuzrodeniu ho urobil častým objektom zobrazenia v hrobkách a na amuletoch pre zomrelých. Zvláštnym typom skarabeusa bol tzv. srdcový skarabeus. Jednalo sa o amulet nesúci text kapitoly 30B Knihy mŕtvych, ktorý mal byť vyrobený zo zeleného kameňa a upevnený pomocou remienka alebo špagátu na krk zomrelého. V skutočnosti bol často umiestňovaný na hruď múmie v mieste srdca. V texte na srdcovom skarabeuse oslovuje zosnulom svoje srdce a presviedča ich, aby proti nemu krivo neprospelo ale pri posmrtnom súde. Skarabeus bol na spodnej strane popísaný krátkym textom 30. kapitoly Knihy mŕtvych, ktorý údajne chránil srdce pred priznaním zlých skutkov, ktorých sa zosnulý v živote dopustil: "Ó moje srdce, ktoré som mal na zemi ... nehovor proti mne ohľadne toho, čo som vykonal ... ".

* * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * *

BENU

     Fénix - mýtický vták, ktorý sa v starobe spaľuje, a potom vstáva z popola omladený do nového života; posvätná volavka, uctievaná v dolnokemetickom Iunu (Heliopole) pod menom po kemetsky Benu. Na vývoj  Fénixa ako vtáka mali nepochybne vplyv ranokresťanskí kemetickí autori, ktorí hľadali prvé nové náboženstvo prijateľné symboly, čo mali oporu v domácich prameňoch. Táto volavka sa od nepamäti považovala za symbol „zrodenia zo seba samého“ a „zmŕtvychvstania do nového života“. Podľa kemetických predstáv bola prvým tvorom na Zemi, keď sa Zem vynorila z pravodstva boha NUNa. Volavka je ináč dodnes prvý vták, ktorý sa objavuje na ostrovčekoch po opadnutí nílskych záplav. Ako prvý tvor musela byť nevyhnutne „Tým, kto povstal sám zo seba“, čo bol aj jeden z jej titulov. Túto predstavu posilňovalo aj to, že slovo „benu“ má spoločný koreň so slovom, ktoré možno preložiť ako povstávať, objavovať sa. Prvé miesto, čo sa vynorilo z NUNovho pravodstva, bol podľa učenia iunských kňazov Iunu. Táto volavka sa teda narodila v Iunu a tam aj sídlila na posvätnej vŕbe pri chráme boha Slnka RA. Obľúbené miesto, kde sedávala, bol vrchol benben (obelisku) v RAovom chráme, kde sa jej každý deň dotýkali prvé a posledné lúče Slnka. Z tohto jej spojenia so Slnkom a bohom Slnkom RAom vznikla nepochybne predstava, že je „RAovou živou dušou“. Po rozšírení kultu boha mŕtvych a vládcu podsvetia USIRa ju považovali aj za „USIRovu žijúcu dušu“. Po kemeticky sa „žijúca duša“ nazývala BA a jej hieroglyfickým znakom bol vták, ktorý mal podobu volavky (niekedy však aj ibisa). Posvätná volavka a práve tak aj uvedená „žijúca duša“ boli podľa kemetických predstáv nesmrteľné, vyvinul sa z Benua čiže Fénixa symbol života a nesmrteľnosti, neskôr aj symbol vzkriesenia mŕtveho pre nový život na onom svete. Tento symbol v podobe neškodného vtáka mohlo spolu s vierou vo vzkriesenie a vo večný život prevziať i kresťanstvo.

Podľa niektorých ďalších možno navyše vychádzať z predstavy Kemeťanov, že posvätná volavka bola jednou z podôb Slnka, ktoré po skončení svojej vlády nad svetom vždy umiera, a potom sa znova rodí a objavuje sa v jasnej žiare. Toto umieranie a vzkriesenie Slnka sa opakuje každý deň pred očami všetkých ľudí. Kde sa vzalo ono Fénixovo sebaspaľovanie, v zachovaných kemetických prameňoch, od nejasných zmienok v Textoch pyramíd cez správy v Knihe mŕtvych až po obsiahle Magické papyrusy z grécko-rímskej doby, nenachádzame na ne priamu odpoveď. Zdá sa, že predstava, podľa ktorej sa Fénix vo svojom hniezde spaľoval, má základ v dávnom učení o umieraní a zmŕtvychvstávaní Slnka a stotožňovaní posvätnej volavky so Slnkom.

Benua zobrazovali Kemeťania v jeho vlastnej podobe, teda ako volavku, a pri farebnom vyhotovení belaso. Spravidla mu dávali na hlavu hornokemetickú bielu kráľovskú korunu, lemovanú dolnokemetickou kráľovskou ozdobou z čiernych pštrosích pier. Aj ho vyobrazovali na posvätnej vŕbe a od Novej ríše aj v podobe muža s volavčou hlavou.