SLNKO
Nebeské teleso považované za božskú bytosť, stelesnenie boha RA a viacerých iných bohov. Význam Slnka pre život na Zemi si uvedomovali všetky staroveké národy a takmer všetky to vyjadrili vo svojich kultoch a mýtov; Kemeťania v tom zašli najďalej. Slnko nazývali vo svojom jazyku RA; ako nebeské teleso ho považovali za guľu alebo sploštený kotúč, ktorý volali ATON. Pod menom RA uctievali tiež boha, ktorého si v ňom zosobnili a ktorého pokladali za samo Slnko. Podobou Slnka bol aj napríklad sokol, ktorý sa pri vzlete do výšky stratil v jeho žiari a na pohľad s ním splynul. Bohom v podobe sokola bol HOR, a tak sa stal aj bohom Slnka, pričom ho v tejto funkcii zvyčajne nazývali HORACHTEJ (HOR nad horizontom). Podobne sa stal bohom Slnka skarabeus CHEPRER. K jeho stotožneniu so Slnkom viedla Kemeťanov predstava, že tento chrobák je zdrojom či symbolom sily, ktorá tisne po nebi slnečnú guľu, pretože na zemi tisne pred sebou takisto guľu (hoci z trusu). Pri kemetskom spôsobe obrazného myslenia boli však bežné a uplatňovali sa aj pri stotožňovaní Slnka s inými zvieratami, napríklad s levom alebo kobrou, krokodílom, baranom a pod., prípadne s rastlinami, napríklad s lotosom. V konkrétnej podobe kotúča uctievali Slnko pod menom ATON, v symbolickej podobe okrídleného kotúča pod menom BEHDETEJ.
RA bol podľa kemetického chápania takpovediac primárnym bohom Slnka, to je Slnkom svojou podstatou. Tak sa ním stal už za dávnych čias praboh ATUM. Chápali sa ako rozličné formy či štádia Slnka, napríklad CHEPRER ako „ranné Slnko“, RA ako „Slnko v zenite“, ATUM ako „odpoludňajšie Slnko“. V blízkom vzťahu k Slnku a jeho bohom stáli aj bohovia Mesiaca pod menom IAH, lebo v Mesiaci videli Kemeťania Slnko noci a obidve tieto nebeské telesá často stotožňovali. Vznik a pôsobenie Slnka si vysvetľovali Kemeťania výlučne mytologicky. Navzdory všetkým náboženským a mytologickým predstavám venovali pozornosť Slnku i ako vesmírnemu telesu. Bolo predmetom ich bádania a pozorovania nepochybne už od predhistorických čias. Pomerne presne určili dĺžku slnečného roka (na 365 dní) a vytvorili na jeho základe kalendár (s 12 mesiacmi po 30 dňoch a s piatimi dňami sviatkov).
* * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * *
SLNKO AKO KVALITA ČASU
Ak bolo pre starovekých Kemeťanov Slnko ekvivalentom našich hodiniek do tej miery, že sa podľa neho riadila dennú činnosť ľudí, musel byť ich vzťah k času úplne iný ako náš. Slnko neznázorňuje abstraktné postupnosť čísel, ale je zažívanie ako niečo, čo podstupuje rôzne kvalitatívne zmeny od slabého ranného Slnka cez velebnú mocnosť poludňajšieho Slnka až k mäkkosti Slnka večerného. Ako pre kňazstva, tak aj pre normálnych obyvateľov starovekého Kemeta znamenalo Slnko nádhernú a žiariacu manifestáciu božskou osobou. Jeho putovanie od svitania do súmraku bolo vnímané ako výraz podstaty spirituálnej entity, ktorá bola pre Kemeťanov najvyšším bohom. Bolo to Slnko, ktorým sa najvyššie božstvo prejavovalo svetu. Slnečný denný cyklus symbolicky opakoval život tohto božstva.
Východ Slnka bol chápaný ako symbolické znovuodohranie sa pôvodného vyliatiu životodarného svetla na počiatku stvorenia sveta. Svojim východom Slnka znova prejavuje povstanie Jediného, CHEPRERa, na úsvite času. Novozrodené Slnko bolo často zobrazované ako dieťa vynárajúce sa z otvárajúcich sa okvetných plátkov mýtického lotosu, ktorý vyrastá z prvotného oceánu. Ako stúpa nahor po oblohe, stráca CHEPRER novorodeneckú krehkosť a prijíma dospelejšieho, určitejšieho a mocnejšieho formu RA, ktorého podstatou už nie je povstať, ale byť. Na poludnie Slnko manifestuje božskú tvorivosť boha RA, ktorý sa bez odpočinku vylieva do vonkajšieho sveta. Ale na konci času sa svet návratom k svojmu duchovnému zdroju - ATUM, rovnako ako osi každá bytosť aj človek navráti vo smrti k duchovnému zdroju, z ktorého vznikla. Staré Slnko tak na sklonku dňa znovuprehráva poslednej fáze z cyklu stvorenia, ústup svetla späť "do seba samého", návrat božského späť do svojho vlastného vnútra. A to bol dôvod, prečo denné chrámové liturgie tesnej nasledovali beh Slnka. Hlavné bohoslužby boli slávené ráno, na obed a večer a označovali tak tri hlavné fázy slnečného putovania po oblohe. Denný beh času bol rituálizované a bol považovaný za niečo, čo má svoju hlbokú vnútornú podstatu.
Dohromady bolo v staroveku Kemeta rozoznávanie 12 premien Slnka, ktoré prebiehali počas jeho nebeskej púti. A ako je tomu s dňom, je tomu aj s nocou. Iba symbolizmus je v tomto prípade ezoterištejšie, pretože slnečné putovanie 12 hodinami noci je putovaním oblasťou, ktorú nemožno vidieť. Oblasťou, ktorá leží za hranicami prejaveného sveta, v Duate.
V starovekom Kemete bol čas zažívania imaginatívne. Tok času počas dňa i noci nebol žiadnym spôsobom spojený žiaden abstraktný postupnosti čísel. Predstavoval naopak dramatickú cestu Slnka plnú premien. Na vyšších úrovniach kemetického duchovného života bol tento božský subjekt vnímaný ako niečo, čo leží hlboko v ľudskom srdci. Za jednu z najpovznesenejších skúseností dostupných ľudskej bytosti bolo považované dosiahnutie jednoty s bohom RAom a z toho vyplývajúceho vnímania celého života z hľadiska RAovej tajomnej púti. V starom Kemete bol tak čas chápaný v priamom vzťahu k večnosti.
Náuka o cykloch - Tak, ako môžeme rozoznávať kvalitu času či fázy Slnko počas jedného dňa, môžeme rozoznávať aj kvalitu času jednotlivých cyklov v priebehu vekov. Starí Kemeťania nám zanechali v ústne odovzdávanej tradícii náuku o cykloch a o 5 fázach Slnka. Toto učenie nám odkrýva dôležitosť jednotlivých cyklov v rámci evolúcie spirituality a náboženstva starovekých Kemeťanov, siahajúcich až do obdobia "zep tepi", úsvitu vekov.
5 fáz Slnko = 5 cyklov:
1. CHEPRER - ráno / úsvit
2. RA - poludnie
3. OON - skoré popoludnie
4. ATON - neskoré popoludnie
5. ATUM - noc / temnota
Týchto 5 fáz reprezentuje štádia vedomia a epoch ľudskej prehistórie a histórie:
CHEPRER - zavŕtavaný, je symbolizovaný chrobákom skarabeus, ktorý reprezentuje počiatok vedomia, brieždenie.
RA - tvrdohlavý a húževnatý, je symbolizovaný baranom, ktorý reprezentuje dospievanie alebo skorá fáza vedomia, Slnko vo vrcholiacom poludní.
OON - múdry, je symbolizovaný mužom stojacim vzpriamene so svojim prútom, predstavuje dospelosť alebo zrelé vedomie, Slnko v skorom popoludní.
ATON - múdrejší, je symbolizovaný starým mužom zhrbeným nad svojim prútom, ktorý reprezentuje stav osvietenia alebo plný rozkvet vedomia, Slnko v plnom vyvrcholení smerujúce ústrety súmraku.
ATUM - skrytý, ktorý v skutočnosti nemá žiadnu podobu, reprezentuje koniec cyklu, kde zažívame stratu plného vedomia, kde skutočnosť je popletená či skrytá, noc, kedy všetko je zahalená temnotou.
* * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * *
SLNEČNY TVORIVÝ ASPEKT
Prvá vec, ktorú si každý v Kemete všimne, je Slnko. Je skutočne majestátne, ďaleko viac než naše "severné" Slnko, ktoré je často slabé a schované za mrakmi. Kemetické Slnko ovláda spodnú časť atmosféry a preniká jej svoju jasnosť. Ako kráľ dominuje celú krajinu. Kemetické Slnko je tak čisté a jasné, že starí Kemeťania v ňom rozpoznávali prítomnosť boha. Kemet je dieťaťom Slnka. Slnko je viditeľnou formou boha RA, stvoriteľským princípom, ktorému najmä héliopolskí kňazi zasväcovali život plnej práce a hľadania. Každé ráno, keď sa denná hviezda vyhupne nad skaliskom východnej púšte, krajina ožíva. Beh Slnka je teologický model. Učí nás, že všetok pohyb sa odohráva medzi narodením a smrťou. Smrťou však iba zdanlivé, pretože Slnko "prechádzajúce pod zem" sa už pripravuje na zmŕtvychvstanie. Kemetické Slnko však v sebe obsahuje 2 polarity. Vyžaruje ako životodarné priezračné svetlo, tak aj spaľujúci žiar púšte. A tak božstvo, ktorého viditeľnou manifestáciou je Slnko, RA, obsahuje samo o sebe dualitu. Je zdrojom a predchodcom ako toho, čo je "hore", tak aj toho, čo je "dole". Neba i zeme, HORa a SUTECHa. Každú noc to RA potvrdzuje tým, že vchádza do podsvetia, kde vládnu sily SUTECHa, prechádza ním a nakoniec ho premáha.
Slnko je skutočne darcom života, ale životodarné teplo Slnka a jeho pozdvihujúce svetlo je možné oceniť práve len v údolí Nílu. Nebyť Nílu, bol by Kemet púšťou. Avšak vďaka Nílu je Kemet dlhou a kvitnúcou oázou plnou bujnej vegetácie. Mimo tohto údolia sa rozprestiera len nemilosrdné horúco púšte. Krajina v Kemete odráža metafyzické vzťahy, ktorých si starí Kemeťania boli hlboko vedomí. Dve krajiny Dolné a Horné Kemet sú dve súperiace, ale vzájomne previazané oblasti života a smrti. Na jednej strane oblasť duchovná či nebeská, na druhej strane oblasť "neživé" hmoty. Zaujímavá je určite skutočnosť, že meno HOR, v kemetčine HERU, znamená "Ten, ktorý je hore". HOR bol predstaviteľom nebies, zatiaľ čo doménou SUTECHa bola hmota bez ducha, chaosu a smrti.
* * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * *
RA
Boh Slnka a samo Slnku, Pán neba, Stvoriteľ a vládca sveta. Od najstarších čias bol jedným z najvyšších kemetických bohov, ako to zodpovedá významu Slnka pre život na Zemi, a tešil sa úcte v celom Kemete. Kemeťania ho považovali za primárneho boha Slnka, lebo bol Slnkom svojou podstatou; Slnko bolo podľa kemetických predstáv jeho telo a jeho meno znamenalo v kemetčine slnko. Ako boh mohol mať však aj iné podoby než Slnko, ktoré považovali za guľu alebo kotúč žiariaci na oblohe, a týchto podôb mu dopriala ich fantázia neúrekom. Z hymnov na jeho počesť poznáme dovedna 75. Vo všetkých týchto podobách ho tiež uctievali a zobrazovali. Zrod RAovho kultu sa skrýva v temnotách kemetických praveku; rovnako nejasný je aj vznik a vývin jeho funkcií. V historickej dobe sa považoval za boha, čo stvoril svet a čo ho tiež riadi ako nebeský vládca. Racionálne sa to dá vyvodiť z poznania, že Slnko je základnou podmienkou života, jeho vzniku i existencie, že celý život neustále ovplyvňuje.
Kemeťania si to vysvetľovali a odôvodňovali teologicky: RAovým stotožnením s prabohmi, „ktorí boli prv ako svet, čo bol ich dielom“, a zároveň jeho stotožnením s „vládnucimi bohmi“, teda s ATUMom, NUNom... Rovnako ako RA boli primárni bohovia Slnka HOR, CHEPRER a ATON. RA sa preto s nimi stotožňoval, a bral na seba aj ich podobu. K RAovi sa pripájali aj ďalší bohovia (najmä bohovia Mesiaca, lebo Mesiac sa považoval za Slnko noci) a tiež bohyne, čo mali titul Slnečné oko (teda najmä jeho dcéry a matky). RA bol v kemetickom chápaní mužskou bytosťou, a tak mu daktorí teológovia pridelili pre poriadok i manželku. Dali jej meno RAIT, čo je ženský tvar od RA, no jej kult sa neujal.
Z dlhého trvania a všeobecného rozšírenia RAovho kultu vyplýva, že sa v chápaní jeho osobnosti prejavovala neobyčajná rozmanitosť a pestrosť. Týkalo sa to už otázky jeho pôvodu, resp. narodenia. Podľa iunských (heliopolských) kňazov bol síce „bytostne totožný“ s prabohom ATUMom, ale „bol to ATUM, čo vytvoril RA, aby sa dovŕšil ako ATUM“. Podľa učenia faraóna Achnatona, ktorý zaviedol v Kemete na čas uctievanie jediného boha, „existoval RA ako ATON a nestvoril ho nikto“, naopak sám bol „začiatkom žitia“ a bohom, čo „stvoril všetko.“ Všetky tieto učenia o RAovom pôvode a narodení mali svojich prívržencov a dokladajú ich texty i vyobrazenia z najrôznejších čias. Spolu s radom ďalších existovali vedľa seba a vzájomne sa rešpektovali po celý čas trvania starého Kemeta.
Ako pán neba vychádzal RA každé ráno na východe nad obzor, a to podľa vcelku zhodných predstáv v „slnečnej lodi“. Potom sa plavil po oblohe na západ, pričom svojou žiarou osvetľoval svet a udržiaval v ňom život; večer zostupoval opäť pod obzor. Na svojej každodennej ceste menil RA podobu, a to podľa niektorých prameňov každú hodinu. Zachovali sa zoznamy týchto premien, no dosť sa od seba odlišujú (najmä podľa čias svojho vzniku). Podľa jedného z nich, pravdepodobne zo sklonku Neskorej doby bol RA v každej plavbe:
1. hodina – stojace dieťa
2. hodina – mladík sediaci na tróne
3. hodina – gryf na lotosovom kvete
4. hodina – muž s baraňou hlavou
5. hodina – muž so sokoľou hlavou
6. hodina – baran so štyrmi hlavami
A tak ďalej. Podľa iných zoznamov mal aj podobu skarabeus, krokodíla, kobry, leva, kocúra, býka, a iných zvierat, čo mi boli zasvätené. Najfantastickejšiu podobu mal podľa papyrusu z čias 21. dynastie, keď bol v 5. hodine plavby človekom so zdvojeným telom na spôsob siamských dvojčiat a so štyrmi baraními hlavami. Všetkým týmto podobám zodpovedali aj osobitné mená. Najčastejšie ho kemetické pramene volajú ako „vychádzajúce Slnko“ CHEPRER, ako „Slnko v zenite“ (v plnej sile) jednoducho RA, a ako „odpoludňajšie Slnko“ (zapadajúce) ATUM.
MÝTY A LEGENDY
Mýty a legendy, čo sa viažu k RAovi, majú mnoho verzií a dajú sa rozdeliť do dvoch skupín. Do prvej môžeme zariadiť tie, ktoré sa vzťahujú na jeho pôsobenie vo svete ľudí, a do druhej tie, ktorých dejiskom bol svet bohov; niekde uprostred sú mýty a legendy o RAovom vzťahu ku kemetickému kráľovi.
Prvá mýta – Podľa Textov rakiev zo Strednej ríše pripisovali sa RAovi 4 zásluhy o ľudstvo: dal ľudom vietor (vzduch), aby mohli dýchať, zoslal im nílsku záplavu, aby mali z nej úžitok, a poučil ich o tom, čo je na onom svete, aby prinášali bohom a mŕtvych obete; hlavne však stvoril ľudí. Formulácia, ktorú mu kladú tieto texty do úst, si zaslúži, aby sme ju odcitovali presne: „Stvoril som každého človeka rovného druhému. Vlastná myseľ ľudí však porušila moje príkazy, nežiadal som (predsa), aby konali zlo.“ Týmito slovami, takými prekvapujúcimi v podmienkach neuveriteľných triednych protikladov starého Kemeta, odmieta RA zodpovednosť za spoločenskú nerovnosť a násilie, čo vládnu na svete, a pripisuje ich vznik ľuďom.
Druhá mýta – Ústredným námetom druhej skupiny týchto mýtov a legiend je príbeh o „RAovom oku“. Poznáme ho v mnohých variantoch, v ktorých sa hovorí často to isté o „HORovom oku“, čo pri stotožňovaní tých bohov neprekvapuje. Najstaršie zmienky o tomto príbehu sa zachovali v Textoch rakiev a iných prameňov zo Strednej ríše, najpodrobnejšie sú v Knihe mŕtvych z Novej ríše. „RAovo oko“ je podľa ich prevládajúceho chápania Slnko, čiže sám RA; pritom sa však toto oko považuje aj za samostatnú božskú osobu, oddeliteľnú od RA.
