MEDUNETER - HIEROGLYF

     Ten káčer, ktorým Kemeťania pomenúvali „syna“, je ozaj neodbytný, lebo hoci má vyše 5000 rokov, ostáva podnes mladý a rád ďobe kohokoľvek, kto sa potom zaľúbi do starobylého Kemeta a chce, aby jeho láska pretrvala. Byť ďobnutý jazykom meduneterov nie je nezmyselný výraz!

Medunetery môžete študovať na univerzite, môžete sa s nimi zoznámiť súkromným vyučovaním, nemálo je aj náruživých amatérov, ktorí skúšajú podniknúť vzrušujúce dobrodružstvo na vlastnú päsť a púšťajú sa do hry s lúštením znakov, tak ako to kedysi spravil Jean-François Champollion.

Nie sme za cieľ, aby sme sa z čitateľov po prečítaní stali naslovovzatí kemetológovia. Nezaručíme ani to, že si budeme môcť prečítať papyrus ako dennú tlač. Ide nám skôr o tom, aby sme pred nimi odkryli hlbokú dušu meduneterického písma. Boli by sme radi, keby aspoň niekoľkými krokmi vstúpili do jedného úchvatného vesmíru. Museli by sme študovať veľa rokov, aby sme dokonale poznali svet meduneterov a aby sme si mohli prečítať tie najnáročnejšie texty, pretože záhadné medunetery sa nám nevydajú len tak a rady skrývajú svoje tajomstvá.

A predsa, tomu, ako „fungujú“, sa dá porozumieť. Navyše, spoznáme, akú víziu sveta vyznávali niekdajší Kemeťania, pretože práve oni vytvorili civilizáciu, ktorú môžeme jednoznačne považovať za prazáklad našej kultúry.

Nie sú nudné gramatické poučky, náš zámer je oveľa prozaickejší. Pomerne jednoduchou metódou ich oboznámime so základnými črtami tohto písma a potom už budú spoznávať prvé dôležité slová. Krátko po tom, ako si osvojíme pravidlá hry v praxi, dôvernejšie sa zblížime s káčerom a s jeho príbuznými. Poznáme azda iný jazyk, v ktorom by sa v jedinom znaku sprítomnila myšlienka, obraz i zvuk?

V starovekom Kemete žila civilizácia veľmi šťastných ľudí, ktorí sa nadovšetko vedeli radovať z toho, že žijú. Táto poučka chce nám umožniť, aby „sme si k meduneterom pričuchli“. Slovami starých Kemeťanov: chce, aby sme sa s medunetermi radovali a zabávali sa s nimi.

 

     Keď Arabi v 7. storočí po letopočte začali dobývať svet, meduneterický jazyk bol pre každého veľkou neznámou. Nenašiel sa už nik, kto by vedel čítať tie zvláštne znaky. Každému pripadali záhadné. V období antiky sa vžilo, že do nich dávni kňazi ukryli svoje tajomstvá.

Alexandrijský Žid Filón o nich v 1. storočí po letopočte napísal: „Prejavy Kemeťanov obsahujú filozofiu, ktorá sa tlmočí pomocou symbolov, filozofiu interpretovali písmenami, ktoré nazývali „posvätné“.

V 3. storočí po letopočte filozof Plotin dodáva: „Kemetickí mudrci zrejme ovládali dokonalú vedu a používali symbolické znaky, ktorými sa takpovediac intuitívnym spôsobom vyjadrovali, pričom slová vôbec nepotrebovali... Preto treba každý meduneter vnímať ako súčasť vedy a múdrosti“.

Prví kresťania a niektorí cirkevní otcovia obdivovali medunetery a venovali sa im. Prišiel však rok 639, s ním nájazdy Arabov a vzápätí Kemet zahalila hustá čierna clona. K moci sa dostal moslimský štát a nastolil na pôde starobylej civilizácie Kemeta od základu iné hodnoty. Zmenil sa tamojší jazyk, náboženstvo, obyčaje a k slovu sa dostal úplne nový spôsob myslenia.

 

     V auguste roku 1799 v tamojšom meste Rosette dôstojník Bouchard, člen vojenskej výpravy generála Bonaparta, znenazdajky zdvihol zo zeme čudný kameň popísaný znakmi. Pritom to bola listina vyhotovený kňazmi v roku 196 pred letopočtom, na počesť kráľa Ptolemaja V. Našťastie vzdelaní členovia výpravy dokázali v slovách na kameni rozoznať 3 starobylé jazyky: meduneterický, démotický (kemetický jazyk používaný na sklonku starovekých dejín) a grécky. Nikto nevedel prečítať text na „rosettskom kameni“. Mnohí sa do začiatku 19. storočia dokonca pokúšali medunetery rozlúštiť. Bez konečného úspechu a zatiaľ ostatní vedci pokladali znaky za navždy nerozlúštiteľné. Víťazom nad nemožným sa stal Francúz Jean-François Champollion (1790 – 1832). Podľa hesla, ktoré najlepšie vystihol v jednom zo svojich listov, datovanom 24. novembra 1828: „Urobil som to pre Kemet, ktorý je pre mňa všetkým“. Skutočné predurčenie, húževnatosť, závisť i nenávisť väčšiny „vedeckých autorít“ jeho čias a úžasná pracovitosť mu umožnili prežiť a naplniť mimoriadne poslanie: opäť nájsť kľúč k čítaniu kemetických meduneterov a vrátiť im život. Autor gramatiky, slovníka a štúdie o božstvách Kemeta vzkriesil obrovskú civilizáciu a jej múdrosť. Iba málo ľudí v dejinách dokázalo vykonať to, čo on.

 

Káčer – posúďme ho z 3 možných uhlov pohľadu.

1. Z celkového pohľadu má hlavu, zobák, trup, blanovité chodidlá, chvost... Podľa všetkého predstavuje káčera. V prípade, keď preložíme to, čo je zobrazené, ako slovo „káčer“, je meduneterické písmo obrazovým písmom.

2. Avšak, v istých fázach, keď je jasné, že sa nehovorí o káčerovi, a znak je napísaný napríklad spolu so znakom slnka, môže ísť o prívlastok, ktorý sa týka faraóna:

Neprekladá sa „káčer slnka“, ale „syn slnka“. V tomto prípade káčer označuje niečo iné než je znázornené a je symbolom „syna“. meduneterické písmo je v tomto prípade symbolické.

3. Znak káčera je aj hláskou, ktorá nevyplýva nevyhnutne z prekladov „káčer“ alebo „syn“. Podľa okolností to môže byť dvojhláska, ktorá sa skladá zo: S + A = SA. Pomocou dvojhlásky SA môžeme napísať aj iné slová, ktoré sa netýkajú „káčera“ a „syna“. Vytvorme si vzdialený príklad: „pod“ a „mienka“ sú 2 slová. Ich spojením vznikne „podmienka“, slovo, ktoré má iný význam, než tie, z ktorých sme ho vytvorili. V tomto prípade je meduneterické písmo fonetické.

Na základe uvedených 3 prístupov ku káčerovi lepšie porozumieme, prečo bola geniálnym objavom Champollionova rovnica, podľa ktorej je systém meduneterov v každom slove zároveň figuratívny, symbolický a fonetický!

POSVÄTNÉ MEDUNETERY

     Slovo „hieroglyf“ nepochádza z kemetického jazyka. Má grécky pôvod a tvoria ho slová „hieros“, čiže „posvätné“ a „gluphein“, sloveso „vyryť“. Inak povedané, Gréci považovali hieroglyfy za posvätné písmo, ktoré sa vyrývalo, prípadne za posvätnú rytinu, čím aj v skutočnosti je.

Kemeťania však nazvali svoj jazyk znakmi:

Prvý znak je palica, slúži na napísanie slov „palica“ a „slovo“. Druhý znak je vo vetre povievajúci kus látky na konci žrde, týmto znakom sa písalo „boh“. Takéto „zástavy“ upevnené na fasádach kemetických chrámoch oznamovali prítomnosť božstiev. Pre Kemeťana je hieroglyf „božou palicou“, o ktorú sa človek opiera na svojej životnej púti a je takisto „božím slovom“, ktorému treba načúvať. Kvôli lepšiemu pochopeniu výkladu výraz najskôr trochu zjednodušíme. V nápisoch na kemetických pamiatkach ho však nájdeme v takejto podobe:

„Boh“ je umiestnený pred „palicu“, pretože tým pisár prejavil úctu voči bohu, ktorý má stáť vždy na prvom mieste. Znak z 3 vertikálne orientovaných čiarok označuje množné číslo, teda to, že berieme do úvahy všetky palice, všetky slová, všetky medunetery. Prečítame: Bože, palice (alebo slová) a po našom to povieme: Božie slová = hieroglyfy.

Záujemcom o fonetiku, ktorí sa rýchlo učia, prezradíme, že „palica“ zodpovedá 3 hláskam M+D+U, slovo MEDU (pričom sa E automaticky vkladá medzi M a D kvôli plynulej výslovnosti). „Boh“ značí 3 hlásky N+T+R, NETER. Dovedna to prečítame ako MEDU NETER – božie slová, čiže hieroglyfy.

     Pripomeňme, že posvätný jazyk zjavil boh THOTH s hlavou vtáka ibisa. Boh THOTH býva zobrazený v tejto podobe, lebo vták ibis stelesňuje ideu „objavovanie“. Prečo? Stačí, ak chvíľu pozorujeme nádherného operenca majestátne kráčajúceho po močiari, kde jedným presným ďobnutím bezpečne trafí svoju korisť. Starovekí mudrci opisovali THOTHa ako „srdce svetla“, ako „jazyk stvoriteľa“, ako pisára, ktorý dokázal zostaviť letopisy božstiev.

Prv než starokemetický pisár začal písať, pomodlil sa k bohovi THOTHovi: „Ach, THOTH, uchráň ma pred zbytočnými slovami. Vždy ráno za mnou stoj. Stoj pri mne, ty, ktorý si božským slovom. Si sladkým prameňom pre smädného pútnika v púšti. Ten ostane ukrytý pred tárajom a otvorí sa iba mlčanlivému“.

„Nedotýkajte sa mojich meduneterov, sú to živé bytosti“. Pozrime sa na meduneterický text: tvoria ho živé bytosti, sú v nich pohybujúci muži, ženy, vtáky, cicavce, ryby... Nezabúdajme, že ešte žijú, stačí si spomenúť na káčera, ktorý podnes nenechá zaľúbených do Kemeta na pokoji a ďobe. Nepribližujme sa k stenám, na ktorých sú medunetery. Predovšetkým sa ich nedotýkajme. Jednak preto, aby sme ich nepoškodili, a po druhé, aby sme mali istotu, že neprebudíme spiaceho leva alebo driemajúceho hada. S medunetermi sa najlepšie zblížime, keď im vyjadríme svoju lásku a úctu. Kemeťania verili, že sa v každom napísanom znaku skrýva sila nesmrteľnosti. Preto dobrých synov nezobrazovali ináč ako s tabuľkou s písmom a najväčším šťastím pre vtedajšieho človeka bolo, ak si mohol do svojho srdca uložiť texty mudrcov.

MEDUNETERICKÉ PÍSMO JE VEČNE MLADÁ STARÁ DÁMA

     Kedy presne sa medunetery objavili? Ťažko povedať. Zvykneme sa odvolať na „paletu kráľa Narmera“, prípadne na kyjak „kráľa Škorpióna“, pripomínajúce víťazstvo svetla nad obdobím tmy pradávnych faraónov žijúcich okolo roku 3200 pred letopočtom. Je však pravdepodobné, že meduneterický systém jestvoval dávno predtým a zrodil sa pred viac než 5000-ročiami. Ako zistil Champollion: „Meduneterické písmo sa od počiatku zjavovalo pred zrakom ľudí vo svojej dokonalej podobe, nech už je pôvod najstarobylejších textov, ktoré sú nám prístupné, akokoľvek dávny.“

Podstatné je, že Kemet faraónov si až po posledného dychu udržal „systém“ meduneterov, teda jadro svojho spôsobu myslenia a svojej civilizácie. Dobre prečítať texty napísané pred niekoľkými 1000-ročiami  a porozumieť im mohol ešte aj človek zasvätený do meduneterov v 4. storočí po letopočte, zatiaľ čo my, v dnešnej dobe, nie sme schopné prečítať ani pôvodný text francúzskeho spisovateľa zo 16. storočia. Dnes sú medunetery pre každého z nás rovnako prístupné. Mali by sme, všetci, porozumieť najjednoduchším základom tohto jazyka bohov, pretože sa už nenarodí nikto, kto by prehovoril jazykom meduneterov. Situácia však bola rovnaká i v starovekom Kemete: bežným dorozumievacím jazykom obyvateľov bola hovorová kemetčina, zatiaľ čo jazyk meduneterov bol dostupný iba na najvyššom stupienku kultúry. Ten, kto mu chcel porozumieť a ovládať ho, musel podstúpiť veľmi náročné účenie. Hovorový jazyk starobylých Kemeťanov vymizol už dávno a raz navždy, zato medunetery pretrvali. Ten jazyk božstiev, tá stará, veľmi dôstojná dáma, dnes pôsobí na nás ako mladica, tým väčšmi, že jej skladá poklony toľký zástup zaľúbencov, ktorí v nej vytušili nekonečné pôvaby. Posledný meduneterický nápis sa daruje zo dňa 24. augusta roku 394 v letopočte, z doby panovania cisára Teodosia. Chrám vo Fílaí, v južnom cípe krajiny, ktorý predstavuje „zázrak Kemeta“, zatvorili až v roku 551 v letopočte. Čo ak ma ten kúzelný, nevyspytateľný jazyk schopnosť regenerovať sa sám od seba? Podobne ako ESET, ktorá dokázala vzkriesiť USIReho, možno aj jazyk meduneterov nesie pečať nesmrteľnosti. Je skutočne neuveriteľne podmanivou, pravou dámou.

MEDUNETERY NÁM POVEDIA VŠETKO

     Sú medunetery posvätným písmom? Pochopiteľne, sú. Čo je však dostatočne posvätné, aby sa mohlo stať meduneterom? Sú to všetky prejavy života, odpovedali by nám starovekí Kemeťania. Počnúc hviezdnym kameňom až po človeka či zviera. Ako si to všimol už Champollion účelom meduneterov je opísať „Všetky druhy bytia obsiahnuté v stvorení“. Preto v nich nájdeme nebeské telesá, rozmanité aspekty života v prírode, ľudskú činnosť, cicavce, hmyz, ryby, rastliny, prírodné kamene, rôzne druhy stavieb a vôbec, tie najrôznejšie veci na svete. Vo vesmíre meduneterov sa skrýva dokonalá a mnohotvárna skutočnosť v jej nespočetných aspektoch. Medunetery rušia hranice času. Ich znaky sú trvanlivé, vzdorujú móde, kotvia v pokoji večnosti. V starovekom Kemete maliarstvo, sochárstvo, kresba či architektúra neboli samy o sebe cieľom, ale niesli meduneterické nápisy. Pisári písali na kameň, na drevo, na kožu a prirodzene na povestný papyrus. Ak aj čo – to vieme o postupe spracovania tohto materiálu, nikomu sa podnes nepodarilo dosiahnuť taký stupeň kvality a farbu, akými sa vyznačovali pôvodné papyrusy. A uvedomme si, že tie tenučké a krehké papyrusy, sa uchovali po 3000-ročia! Do obdobia starovekého Kemeta môžeme umiestniť približne 750 meduneterov. Ich systém sa nikdy nezmenil, obrázky ostali rovnaké až do dňa, keď uzavreli chrám vo Fílaí (dnešný Pilak). Je to unikátny historický jav. Nikto si netrúfol dotknúť sa tých posvätných tvarov, pretože ony značili skutočný život. Spomenutá bohatá úroda znakov v neskorom období Kemeta bola akousi labuťou piesňou, vyznela pateticky a žiarivo.